Doteraz sa mi darilo úspešne identifikovať číslo a vždy som sa doviezol domov v poriadku (hoci párkrát som sa previezol o pár zastávok ďalej). Včera v noci bola situácia podobná: hrmot, dovalia sa nočáky so zlovestne ostrými svetlami a ja sa úpenlivo snažím zorientovať a identifikovať číslo 95. Hurá, našiel som, nasadnem, a sadám si na teplé miestečko hneď za štamgastom, ktorý to zapichol už asi hlavnej stanice a spokojne si pochrapkával opretý hlavou o okno.
Autobus sa pohne, a mne už klipkajú oči... otvorím ich a vidím, že ideme nejakou čudnou cestou... veď máme ísť po nábreží, nie cez most... kua, asi zmenili trasu. Čudné mi bolo akurát to, že hore na infopaneli svietili zastávky ako podľa tej starej trasy... divné. Jedna zastávka, druhá zastávka... to mi už nedalo, zbehnem teda za šoférom a pýtam sa:
"Prepáčte, je toto en deväťdesiatpäťka?"
Šofér sa na mňa pozrie trochu červenými očami a krásnou ľubozvučnou slovenčinou mi rečie:
"Toto je deväťdesiat tri, nočný spoj."
Odpoveď taká suverénna, jednoduchá a profesionálna, že som nemohol odporovať. Nuž, ďakujem, vravím teda a vyskočím von.
Hlavou mi blyslo že mi v krčme naliali asi nejakú domácu s kvapkou metanolu, že už slepnem... Len tak pre ubezpečenie sa - zaostrím, pozriem na číslo, a tam 95... Autobus ale už frčal pekne ďalej po Panónskej ceaste... A čo to - za ním ďalší, na ktorom som už celkom jasne videl číslo 93...
Nebyť dievčiny, ktorá vyskočila z toho istého dôvodu, čo ja, tak si myslím, že som fakt magor. Ale našťastie sme si mohli svoje pocity zveriť počas prechádzky nočnou Petržalkou...
No čo... nielen čakajúci na Zochovej to majú s tými číslami ťažké.
