Valentínsky ošiaľ alebo prečo sa mi dvíha žalúdok

Autor: Stanislav Marosz | 12.2.2007 o 18:35 | Karma článku: 8,19 | Prečítané:  2106x

Myslím, že nie som jediný, v kom sa pri spomenutí sviatku sv. Valentína akoby automaticky niečo vzoprie a dostane akési zvláštne kŕče v žalúdku signalizujúce odpor voči niečomu cudziemu. Prečo? Jednoducho ten sviatok nemám rád. A to nie som ani uhundraný starý pán, stará dievka či nadurdený opustený popolníkový intelektuál. A dokonca mám aj frajerku...

Napriek tomu mám pocit, že na mňa tento sviatok brutálne útočí v celej svojej ružovej nechutnosti. Racionálna strana môjho ja mi hovorí, aby som to nebral tak tragicky, veď sa môžem v pokoji odosobniť a úplne to ignorovať. Ale veľmi silno vnímam, že amerikanizácia našej kultúry je nezastaviteľná. Pomaly prichádzame o sviatok dušičiek, pretože je tu Helloween, pomaly prichádzame o Ježiška, ktorý nosí darčeky, pretože sa nám dolu komínom tlačí Santa Claus s Coca colou, a to už nehovorím o celoeurópskom sviatku sv. Cyrila a Metoda – práve 14. februára. Prečo? Pretože je tu Valentín...

Predpokladám, že veľa z nás si romantiku predstavuje úplne inak, ako to, čo sa tu tlačí v podobe tohto ružového nevkusu. Pretláčanie tohto sviatku aj nás, ktorí sa mu vnútorne bránime, stavia trochu do pozície „ale aj ja predsa musím mojej milej niečo dať, veď by sa mohla cítiť zabudnutá a nepovšimnutá...“ Tak nakoniec aj my akosi podľahneme a podnikneme niečo „romantické“ – aj keď so silnou dávkou odporu a akoby z povinnosti. Či chceme či nechceme – dievčenská duša je nevyspytateľná, a zabudnutie na frajerku na Valentína sa niekedy môže rovnať zabudnutiu na narodeniny. Tak sa snažíme spraviť to aspoň trochu originálne, akoby mimo mainstreamu. Koniec koncov, na všetko sa dá pozrieť pozitívne, a keď je niekto naozaj zaľúbený, tak privíta každú príležitosť ako výzvu a vydupe aj z Valentína niečo pekné, milé, príjemné a vkusné. Veď prečo nie – to, že sa máme radi, môžeme oslavovať prvého mája, na „výmesačie“, na výročie, na Vianoce... bárskedy. A trápneho Valentína môžeme zobrať takisto ako jednu s ponúk ako si nájsť na seba čas. Len škoda, že všade sa vtedy v každom kine hrá nejaká „sladká sračka“, a všetky reštiky sú vyzdobené odpornými anjelikmi...

Je pre mňa veľmi ťažké sa niekedy odosobniť a zobrať to celé s nadhľadom. Možno je to tým, že nemám rád, keď ma niekto do niečoho núti. Radšej spravím prekvapenie pre moju milú sám od seba, v hocijakom inom čase, keď to nečaká, ako práve v tie dni, ktoré sú na to „vyhradené“. Ale priznávam, že správna cesta nie je frflať na Valentína, ale akceptovať ho a pretvoriť si ten grc na svoj obraz, ktorý nám vyhovuje.

Môj odpor k Valentínovi je spojený aj s odporom ku kultúre, ktorú v sebe prináša. Naozaj nechcem byť zatrpknutým kritikom, ale sviatok Valentína v sebe nesie okrem oslavy lásky ako najvyššej hodnoty (čo by bolo, samozrejme v poriadku, v takomto chápaní je ten sviatok naozaj krásny) aj niečo mimoriadne nechutné. Nesie v sebe práve tú povrchnosť v prežívaní vzťahov, sústredení sa na to, aby som práve na Valentína zobral niekoho von, aby som si niekoho zbalil, nech je to ktokoľvek, a zažil s ním valentínsky románik, a silou-mocou sa snažím, len aby som nebol na Valentína sám. Evidentné je to aj na školách, kde sa programovo sa posielajú Valentínky za asistencie pani učiteliek. V poriadku, aj toto rozvíja detskú kreativitu. Píšu však deti pred Vianocami listy Ježiškovi, alebo sa to už považuje za príliš "ideologicky podfarbené" a "nekorektné"?

Nechcem opakovať ako ufrflaný dedko že je to celé o peniazoch a o obchodníkoch... je, ale čo už na tom. Ide mi skôr o to, že valentínska kultúra je kultúra povrchnosti, pozlátka a gýča. Je to pretláčanie hollywoodskeho pohľadu na vzťahy, ktorému absolútne chýbajú trvalejšie hodnoty. Ide o devalváciu slov – veď sami uznáte, že anglické „I love you“ je tak vyprázdnená fráza, že mi je až ľúto anglicky hovoriacich kamarátov že chudoba ich jazyka im neponúka iné vyjadrenie lásky. Myslím si, že stále v našich končinách poznáme inú formu romantiky, ktorá je podstatne krajšia a vzrušujúcejšia. Myslím si, že aj otrepané medovníkové srdce z kolotočov, kde je napísané krikľavým marcipánom „Z lásky“, má v sebe podstatne viac romantiky ako plyšové červené srdiečka v supermarketoch...

Otázkou ostáva pre mňa to, dokedy mi bude tento sviatok prekážať. Možno príde deň, kedy budeme celí radi, že môžeme oslavovať nejakého kresťanského svätého a nikto nám za to nebude chcieť stínať hlavy. Možno budeme celí hrdí, že oslavujeme práve Valentína a nie 21. apríl ako narodenie Proroka či 3. november ako koniec Ramadánu. Nechcem to vidieť čierno, ale nakoniec si možno naozaj uvedomíme, že nech sú tieto západné sviatky aké chcú, keď budeme stáť istý čas na jednej strane kultúrnej vojny, možno v nich nakoniec nájdeme aj nejaké pozitíva, ktoré sme doteraz nevideli...

Akokoľvek, verím, že sv. Valentín a sv. Cyril a Metod sa kvôli 14. februáru v nebi nepobijú. Veď by to bolo nefér, dvaja na jedného... V tom prípade by som musel stáť na strane Valentína.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Stratégia ruského prežitia

S vrbětickým útokom sú v Európe porovnateľné len aktivity Islamského štátu.


Už ste čítali?