Samozrejme, z pohľadu ženy, ktorá stojí pred rozhodnutím ponechať alebo nechať si vziať dieťa s vedomím, že ak si dieťa ponechá, príde o zrak, si jednoznačné súdy každý dva razy rozmyslí. Predpokladám, že nik by nechcel byť v situácii tejto ženy. V poriadku, jedna vec je súcit s matkou, druhá vec je však objektívne zhodnotenie toho, ktoré právo je väčšie. Právo na život alebo právo na zrak?
Európsky súd rozhodol, že poľský lekár mal dieťa zabiť. Výrazný posun v chápaní človeka a jeho práv. Nie, toto nie je rozhodovanie medzi menším a väčším zlom, ako sa na prvý pohľad zdá. Ide o rozhodovanie medzi životom a smrťou. A spoločnosť, ktorá si hovorí moderná a chrániaca ľudské práva, v skutočnosti nechráni práva toho najbezbrannejšieho, akým je nenarodené dieťa. Už to nie sú len jednotlivé krajiny, ktoré sa rozhodnú, čo je dovolené, a čo nie. Je to najvyššia inštancia Európy.
Zbytočné sú žalospevy nad tým, kam sa Európa týmto rozhodnutím opäť posúva. Je však povinnosťou uvažujúcich ľudí o tejto skutočnosti hovoriť poukazovať na to, že takýmto smerom cesta nemôže viesť. Ak má spoločnosť právo rozhodnúť o živote a smrti, vraciame sa kamsi do tridsiatych rokov minulého storočia, keď si človek nárokoval právo určiť, že jeden typ človeka je nadradený inému. O čom inom je toto rozhodovanie? Odkiaľ sa vzalo právo človeka povedať, že človek narodený je nadradený človeku nenarodenému? Možno vôbec určiť spoločenskou dohodou, kto už človekom je a kto ešte nie?
Nie, tu sa nedá povedať "nech si každý robí ako uzná za vhodné." Tu treba jednoznačne poukázať na to, že ide o zlo, ktoré sa pácha na nevinnom človeku a spoločnosť tomu pritakáva. Hlavne, že všetci horlivo súhlasia, keď sa hovorí o tom, aký bol fašizmus zlý. Ale pritom mlčíme, keď sa vraždia nepohodlné ľudské bytosti.
Hľa, obraz humanrightizmu v praxi. Tisíce mŕtvol, nad ktorými len mávneme rukou. Áno, práve o tomto je prípad Alicje Tysiącovej. Spoločnosť pri stanovovaní si vlastných pravidiel môže odobriť čokoľvek. Aj vraždy nevinných.
